Svet potrebuje tajomstvá. Kúsky šťastia, ktoré sa dajú stále obracať a hľadať, hľadať v nás samých. Ak by to tak nebolo, svet by bol príliš jednoduchý. Ako málo stačí ku šťastiu aj k smútku.. jedno slovo ,jeden úsmev, jeden pohľad... Anna si skáče po schodoch života, hore dole a potom zase dole hore.. možno to tak má byť, možno si stačí povedať iba pár slov.. nič nie je bezvýznamné. Často vidí svet iba vo veselých farbách, verí v dobro a lásku.. to čo iný vidí čiernobielo si ona premení na svoju dúhu. Je to také ľahké a pritom také zložité...
Je to ako motýli let. Lákajú ju pestré kvety, ich úsmevy a pekné vety. Pomaly odkrýva svoj svet, áno jej svet, ten ktorý patrí iba jej.. o ktorom nikto nemá predstavu. Tak ľahko si ju získajú. Prečo tak ľahko dôveruje, málo preveruje.. veď vo svete to tak chodí, závisť a faloš sú ako pavučiny, keď sa jej dotknú.. prikryjú jej dušu smútkom. Ten pocit časom prebolí, ale ostane po ňom prázdnota. Motýli let vystrieda samota. A predsa po chmúrnych dňoch, objavia sa lúče slnka, najskôr iba jemne pošteklia, potom príjemne zohrejú a svet má zase pestré farby. Život sa musí žiť, nikdy sa nemá zastaviť.. zrniečka času sa sypú, každé jedno zrnko má svoju silu.
Ak by ich dnes mohla zobrať späť, čo všetko by urobila inak, kam všade by viedli jej kroky.. nedá sa a nesmie sa plytvať časom.. všetko čo bolo dalo jej kúsok seba, navždy to ostáva v nej... dobré aj to zlé. Posunulo ju to v cieli vpred, nedá sa mať všetko hneď. Všetky zážitky sú ako kamienky hádzané do rieky života. To zlé odplaví sa a dobré znásobí sa. Ak život stratí na chvíľu zmysel, rozhliadne sa okolo a snáď uvidí to čo predtým nebolo. Ten strom, ktorý si predtým nevšimla, to ryšavé mačiatko sediace na schodoch a čakajúce na teplé dlane.. tú starkú na zastávke, ktorej vlasy sú už biele ako sneh.. bezdomovca, ktorého každý obchádza a pritom sa chce iba s niekým porozprávať, podeliť sa o svoju samotu.
Svet je tak zvláštne poskladaný, do mozaiky tajomstiev. Tak často sa priveľmi všetci náhlime, nepoznáme farbu oblohy.. Keď prší všetci nadávajú a skrývajú sa pod tmavé dáždniky.. veď dážď nebolí, občas má chuť iba tak zmoknúť, prechádzať sa v jeho tieni a nechať si kvapkami hladiť tvár. Spraviť niečo bláznivé a nemať z toho strach.. dávať zo seba to dobre, bez otázok a pretvárky. Nečakať čo príde a vráti sa jej späť.. vyhnúť sa ľuďom, ktorý vidia iba seba..
Bez ohľadu na iných, nechce sa meniť kvôli iným... Stačí jej kúsok miesta pre jej svet, kde môže si snívať a maľovať dúhu svojho života, farbičkami skúseností a citov, nechať znieť pieseň šťastia a večného života.
Komentáre